V poslednom období ma čoraz viac hnevá to, ako sa na slovenských a českých školách vyučuje literatúra. Všimol som si to za ten rok, ktorý študujem tu,  v Olomouci – keď príde reč na českých autorov, častokrát sú to autori knižných predlôh k známym filmom  – tak sa vôbec nechytám a potichu závidím tým, ktorí vedia, kto to je Hrabal alebo Seifert. Podobne sú na tom, v opačnom garde, českí študenti. A zdá sa mi to fakt absurdné!! Spomenuté dva mená (z ďalších mnohých) patria autorom 20. storočia. A neprežili sme snáď 20. storočie z veľkej časti v spoločnom štáte…?

Hanba tým, ktorí vymýšľali učebné osnovy. Tfuj!

S Vieweghom to nevyšlo

Preto som sa rozhodol, že si urobím mierny prehľad českej literatúry. Začal som však pomerne nešťastne u Michala Viewegha, s ktorým som si úplne, tak celkom, jakože vôbec nepadol do noty. Až som o tom musel napísať článok, ktorý si môžeš prečítať TU.

Skúsi to u mňa Luboš Polívka

O to viac ma ale potešilo, keď som doma raz našiel balík prichádzajúci z Plzne. Objavil som v ňom knižku Detektiv od Luboša Polívku, mladého českého autora, ktorý so mnou zdieľa práve onen nepekný vzťah k Michalovi Vieweghovi. Tak vidíš, aspoň na niečo je ten šašo dobrý!

Nezabudnite navštíviť aj Lubošov profil.

Detektiv je pomerne útla knižka, ktorá skrýva 5 rôzne dlhých poviedok. Každá z nich však popisuje jeden z prípadov detektíva Polívku. Luboš tak prostredníctvom svojho alter ega rieši záhady oživlých mŕtvol alebo poľnohospodárskeho podvodu v podivnom realisticky-fikčnom Bergkjavíku – to všetko veľmi svojským spôsobom.

Ľahké čítanie s osobitým nádychom

Detektiv ťaží najmä zo svojej čítavosti. Príbehy nikdy nepresahujú 30 strán, dajú sa ľahko prečítať na jedno posedenie. Možno by som neváhal ich členiť na kapitoly a zápletky gradovať aj v rámci menších celkov. K čítavosti prispieva aj vlastný neohraný Lubošov štýl, ktorý sa líši od tých knižiek, ktoré bežne nájdeš v kníhkupectvách. A práve to ma na Detektivovi bavilo najviac. Okrem žánrových a charakterových stereotypov – akože Polívka je večne naliata troska a najviac zo všetkého mu chutia prášky na spanie (a tak ďalej) – si Lubošov detektív prisvojuje niečo zo svojho autora.

Takto som si čítal na balkóne.

Mám tým na mysli hlavne spôsob, akým detektív vníma svet. Je vidno, že Luboš je šikovný pozorovateľ a všíma si zaujímavé veci. V knihe je niekoľko skutočne výborných úvahovo-opisných pasáží, ktoré sa venujú záležitostiam bežného života. Detektiv je tiež nabitý množstvom pop-kultúrnych odkazov, vďaka ktorým sa dozvedáme nemálo o Lubošovom hudobnom vkuse, i o jeho názoroch na niekoľko filmov. A áno, Mama Said ma nebaví tiež a Collateral je super (hah)!

Škoda, že…

Detektiv pokrivkáva (väčšinu knihy – ak by sme brali do úvahy jeho večne dolámané nohy), ironicky, vo svojej detektívnej rovine. Oveľa viac by ma spomenutých 5 prípadov bavilo, keby boli napísané viac ako thrillery. Alebo ešte inak. Oveľa viac by ma Detektív bavil, keby vôbec nebol detektív, a Luboš by písal viac o tom, v čom je výborný. Dialógy. Veci bežného života. Interakcie postáv. Stretávanie sa s opačným pohlavím. Oveľa lepšie pôsobili myšlienky a pocity, ktoré Luboš vkladal do postavy detektíva, a ktoré považujem za jeho vlastné, než pasáže rozprávacie a teda čisto fabulačné.

A veľmi mu to závidím! Čo by som dal za to, keby som vedel napísať taký jeden normálne znejúci dialóg. Ale fakt, ak máš rád neokukaných autorov so zaujímavým štýlom a baví ťa trochu iný, nie úplne normálny prístup k životu, daj Detektivovi šancu. Knižku si môžeš objednať TU.

Prípadne navštív aj Lubošov profil.

Knižku som dostal spolu s Lubošovým venovaním.