Po dvoch rokoch som si otvoril stránku blogu. Trochu zo zvedavosti, či ešte funguje a či sa z trvalého príkazu banke stíha platiť hosting a veci s tým súvisiace. So zamyslením nad financiami som sa s posilnenou zvedavosťou začal nástojčivo dobíjať do admina, aby som zistil, aké množstvo príjmov z reklamy sa mi za vynechané obdobie “na blogu” nahromadilo. Výsledky hospodárenia webu bez akéhokoľvek môjho pričinenia boli vskutku obdivuhodné:

• 10,60 eur za 2 roky

S hlavou očarovanou touto čiastkou som prišiel rýchlo na chuť potrebe znovuobnoviť zašlú slávu tohto blogu a začať znovu písať. Ale o čom? O čom? O ČOM…? Možno že tie dva roky “článkového vákua” neboli len čírou manifestáciou mojej lenivosti. Možno je za tým niečo viac. A prinútilo ma to premýšľať…

Nie som už na tieto pičoviny starý?

Blogy a jutuby točia 13-roční obyvatelia tejto planéty. Ja mám prácu, svoje starosti, a starosti o blog v tieni mojich skutočných starostí proste nie sú takými strašnými starosťami na to, aby som si o ne robil starosť.

Existuje ešte yaku_be alebo už len Jakub?

Ono to neodlúčiteľne súvisí s mojou prvou otázkou. Ale existuje ešte ten yaku_be, ktorého som vytvoril pred 4 rokmi? Ten, ktorý bol: mladý, nasraný, agitovaný, nekľudný, rozhorčený, vulgárny (to je furt, dopiči!) a s názorom?. Nezostal už len Jakub? Skrotený, zaradený do spoločnosti, ochočený zamestnaním, zotročený peniazmi a utíšený neviditeľným náhubkom?

A zaujíma to vôbec niekoho?

Priznám sa, že v tejto otázke som predpojatý a dopredu počítam s tým, že odpoveďou nemôže byť nič iné ako “NIE”. Je to asi odrazom mojej krízy v smere konzumácie mediálneho digitálneho obsahu. Som totiž jednou nohou v bode, kedy ma absolútne dokáže najebať takpovediac čokoľvek, čo sa tvári ako text, obraz, video, typografia, design, farba, a niekto to na mňa odošle cez internet a ja to voľky-nevoľky musím vnímať. A JE TOHO TOĽKO! A každý totálne súperí o každý pixel tvojej obrazovky a mikrosekundu tvojej pozornosti. Takže sa po určitom čase strávenom v digitálnom prostredí cítim ako po prechádzke zaľudnenou tržnicou trebárs niekde v Bombaji = tzn. chcem kliiiiiiiiiid. A tvoj obsah ma proste nezaujíma. Ani tvoj. Ani tvoj a bež s tým do prdele… a takto to musí mať kopa ľudí. Preto u mňa prevláda pocit, že nechcem svojimi sračkami prispievať k tomuto vizuálnemu pozornostnému smogu.

A aj ak by to malo potenciál niekoho zaujímať, je tam niekto s mozgovým prijímačom, kto by bol schopný to zachytiť?

Ak bol predošlý bod o kríze môjho osobného postavenia v prostredí súčasnej spoločnosti, tak moja posledná otázka sa zaoberá tým, čo ja vnímam ako totálnu krízu spoločnosti samotnej. Mám pocit, že v poslednej dobe spoločnosťou otriaslo príliš veľké množstvo témat, ktoré ju neustále štiepia, vytvárajú oproti sebe stojace tábory a tieto strany proti sebe vzájomne hrotia. A privádza ma to k tomu, že pohŕdam stále sa zvyšujúcim počtom názorových (a nie len názorových) skupín ľudí. Nemám totiž rád:

• hlupákov
• chytrých ľudí, ktorí sú kokoti
• kokotov obecne
• ruských mega ultra prokokotov, ktorí nemôžu brať vážne ani samých seba, a keď áno, tak je mi zvláštne len to, že hentaké prvoky dokážu vôbec rozprávať, ale vlastne ani to častokrát nie, predpokladám teda, že po sebe len vzájomne húkajú a zdieľajú ultra mega pičoviny na Facebook a ak sa v tom nachádzaš, tak s tým prestaň, ty chodiaca turbokokotina.
• covid-popieračov
• covid-šerifov
• covid
• homofóbov
• homo extravagantov
• komunistov
• na-ukrajinu-nadávačov
• pozérov
• ľudí so špatným vkusom na obliekanie
• ľudí so špatným vkusom na hudbu
• smradlavých ľudí v MHD
• žebrákov
• feťákov
• Orbánov
• ĽSNS-kokotohlavákov a ich obdoby
• populistov obecne
• Zelenského konkrétne v seriáli Sluha národa
• popieračov globálneho otepľovania
• EKO-prehnaných primitívov (áno, vážne si vypijem kafe z jednorázového kelímku, ktorý by som ti po jeho vypití veľmi rád smečom prihral do tváre, nech sa nim zadusíš jak želva v oceáne, fakt dojemné)
• turistov
• primitívnych vodičov
• fitness miesiželezov
• influencerov

Rozbaliť ďalších 287 riadkov…

A som z toho brutálne sklamaný. Je mi hlavne smutno vždy, keď sa nájde niekto blízky, kto zapadne rovno do niekoľkých z vyššie uvedených kategórií. A v týchto momentoch prestávam veriť v to, že má akýkoľvek zmysel sa pokúšať tomuto svetu čokoľvek svojou tvorbou zdeliť. Pretože sa pocitovo len ťažko hľadá niekto, kto má predpoklady pre nejakú zmysluplnú recepciu. Mám pocit, že v takých momentoch nefunguje ani humor, ani sarkazmus a irónia a z akýchkoľvek pokusov o platne argumentačnú debatu odchádzam sám s pocitom kreténa, pretože nie som schopný pochopiť, či druhá strana dokázala naozaj vypustiť tak veľmi invalidný argument, prípadne len nejaký škrek, ktorý skutočne považovala za vhodnú odpoveď.

V takých momentoch sa začínam cítiť rezignovane. A preto sa seba s poľutovaním pýtam, či už fakt nikdy nič nenapíšem…?

A ak sa ti aj napriek tomu článok páčil, tak sa prihlás na odber e-mailom a sleduj ma ďalej. Alebo mi napíš, ako by si toto moje spracovanie klasickej témy tvorivej krízy ohodnotil, prípadne ako sa s takouto krízou vyrovnávaš ty.